Prehraná hádka je len zamaskovaná príležitosť

keywords: argument moci, konto kredibility, spolupráca, vzťahy, vodcovstvo

V práci či v osobnom živote, vždy niečo riešiš s kolegami alebo partnerom. Ak obom stranám naozaj záleží na výsledku, má diskusia veľmi ľahko “zadeláno” na silnú argumentáciu alebo hádku.

Práve pri takejto vášnivej diskusii je jednoduché stratiť hlavu a začať používať argumenty, ktoré vyhrajú aktuálnu bitku, no podkopú dlhodobú spoluprácu.

Jedným z takýchto argumentov je “argument moci”.

Vždy keď medzi diskutujúcimi existuje hierarchia – formálna alebo podvedomá – je vyššie postavená entita náchylná na (zne/vy)užitie argumentu moci.

“Ja som šéf, a preto to tak bude a koniec diskusie!“
alebo
“Fajn, nech je po tvojom, ale nesieš plnú zodpovednosť a ja ako tvoj nadriadený sa jej zbavujem!”

Problémom tohto argumentu je, že poukazuje na slabosť. Slabosť diskutéra obhájiť svoje stanovisko, kvôli ktorému sa obracia na najposlednejšiu, no najistejšiu? obranu.

Môžeš ním vyhrať aktuálnu hádku, no rozhodne ním strácaš z dlhodobého hľadiska.

Začal som pozorovať, že ak niekto proti mne použije argument moci, stráca u mňa kredibilitu. Je jedno či to je človek, ktorého rešpektujem, prechovávam k nemu úctu alebo je pre mňa vzorom.

V momente, kedy ma postaví pred argument moci, vyberá si vklad z pomyselného účtu kredibility, ktorý u mňa má. V závislosti od veľkosti tohto účtu, môže použiť argument moci viackrát a stále to môžem považovať za aktuálnu potrebu presvedčiť ma o niečom, k čomu v danom momente nemá dostatočné argumenty.

Ak však používanie argumentu moci pokračuje aj naďalej, pomyselný účet sa vyčerpá a výsledok je zhubný pre vzájomnú spoluprácu. Druhá strana stratila všetku kredibilitu a ja nemám dôvod v ďalších diskusiách venovať pozornosť jej argumentom. Aj keby mali byť v danom momente pravdivé a správne!, majú omnoho menšiu váhu, akú by mali s nevyčerpaným kontom kredibility.

Ponaučenie?

Nepoužívaj argument moci. Nikdy.

Keď sa ocitám v roli nadriadeného a dochádzajú mi argumenty, radšej ustúpim, ako by som mal použiť argument moci. Možno prehrám hádku a možno sa kvoli prehratej hádke niečo následne poserie a bude to treba riešiť.

Nevadí. Prehraná hádka je len zamaskovaná príležitosť! na zlepšenie sa v argumentácii a prípadne vzniknutý problém poslúži obom stranám.

Výherca hádky si uvedomí, že nemal úplnú pravdu a mohol viac načúvať druhej strane, vďaka čomu tebe konto kredibility naopak narastie!

Z dlhodobého hľadiska radšej ad-hoc vyriešim potenciálny problém a posilním spoluprácu, ako mu násilne predídem a oslabím vzájomnú dôveru.

10 krokov do firemného peklíčka

alebo ako zabiť svoju firmu v 10 jednoduchých krokoch.

Začať podnikať je jednoduché. Myslieť si, že podnikanie je jednoduché je ešte jednoduchšie.

Z vnútorného nutkania a iných, bližšie nešpecifických dôvodov, som sa rozhodol spísať 10 vecí, ktorým sa je lepšie vyvarovať, inak zaručene začnú koniec tvojho podnikateľského zámeru.

1. Nekomunikuješ a neriešiš interné záležitosti

Si zaneprázdnený riešením nového biznisu, schôdzkami a vôbec sa nezaujímaš o to, či sú tvoji kolegovia/zamestnanci spokojní s nastavenými procesmi, či im vadí zavedený postup, či potrebujú zmeniť používaný nástroj, aby mohli pracovať efektívnejšie alebo či dostali spatnú väzbu pri naposledy vykonanej práci aby sa mohli poučiť a posunúť profesne a aj osobnostne ďalej.

Krok do peklíčka:
Vnútorné fungovanie firmy je dôležitejšie ako nový biznis. Zbytočne budeš nahánať nových klientov, ak tvoja firma škrípe. Spokojnosť tvojich kolegov a dobrá atmosféra vo firme je dôležitejšia ako spokojnosť klienta!

2. Nedovoľuješ chyby a prísne ich trestáš

Nikto z tvojich kolegov nemôže ani len trochu pochybiť. Všetko sa musí vždy podariť na prvý pokus. Každá chyba je kruto potrestaná na výške platu a postavení vo firme.

Krok do peklíčka:
Strach z urobenia chyby je taký obrovský, že ľudia radšej nič neurobia, ako by mali niečo pokaziť. Progres stagnuje a vždy sa čaká kým problém vyrieši niekto iný, častokrát práve ty. Tvoj čas je pritom limitovaný.

3. Všetko vieš a máš presne naplnánované

Máš jasnú predstavu a víziu toho ako má byť čo vyriešené a nepripúšťaš žiadne iné riešenia a nápady, s ktorými prídu tvoji kolegovia.

Krok do peklíčka:
Hra na boha nikdy nekončí dobre. Odmietaním nápadov iných im dávaš najavo, že im nedôveruješ, že si ich nevážiš a že ich potrebuješ len na to, aby strojovo vykonali to, čo im nadiktuješ. Nebuď prekvapený, ak čoskoro nebudeš mať komu diktovať.

4. Myslíš si, že ľudia pracujú celú pracovnú dobu

Neustále pozeráš na hodinky a ak niekto príde o pár minút neskôr, odbehne si na wc, ide na kávu či do blízkeho obchodu pre sladkosť alebo si len tak na chvílu dá pauzu tak robíš scénu. Priam bytostne túžiš, aby všetci robili plný, tebou vyhradený, pracovný čas.

Krok do peklíčka:
Snáď najčastejší a pritom najhlúpejší omyl, akého sa môžeš dopustiť. Kolegovia nepracujú v kuse počas celej pracovnej doby a ani ich výkon nie je počas nej konštantný. Práca sa nedeje nonstop v kuse. Naopak, najviac vykonanej práce z daného dňa nájdeš v krátkych, možno 1,5 hodinových intervaloch, keď človeka nikto nevyrušuje a môže sa zafocusovať na danú úlohu.

5. Sľubuješ, no nekonáš

Ak sa na teba obráti kolega, že potrebuje niečo vyriešiť/s niečim pomôcť, sľúbiš mu pomoc, no reálne sa na neho vykašleš. Na každý požiadavok odpovedáš, že to bude, to vyriešiš, čoskoro sa to zmení, no reálne nikdy nedôjde k uskutočneniu sľubu.

Krok do peklíčka:
Kolegovia ťa prestanú vnímať vážne. Firmu postupne ovládne nasranosť z neriešiacich sa vecí a čoskoro tvoju loď začne opúšťať čoraz viac a viac ľudí.

6. Staviaš tým iba na základe skúseností a nie prístupu

Tvoj tím je plný A-players, odborníkov, ktorí sú vo svojom fachu neomylní a špička na trhu. Sú schopní vyriešiť akýkoľvek problém. Nie je s nimi žiadny problém. Ibaže, …, nenaslúchajú iným a nenechajú si poradiť. Majú svoje zaužívané a overené postupy a hocičo iné pre nich nie je prípustné.

Krok do peklíčka:
Nie je snáď nič horšie ako kolega, ktorý všetko vie, všade bol a každý iný názor je bullshit. Hráč, ktorý nevie počúvať, prispôsobiť sa a vnímať kontext za hranice svojho videnia je len 50% prínosom pre tvoju firmu.

7. Zakázal si otázku “prečo?”

Najradšej si, ak sa ťa nikto nepýta prečo má niečo spraviť. Dôležité je, aby spravil čo si mu zadal a neriešil dôvod. To je predsa tvoja parketa a pri nej predsa nie je dôvod na pochybnosti!

Krok do peklíčka:
Týmto prístupom si kopeš hrob sám pre seba. Chýbajúca diskusia typu “prečo” je najčastejším dôvodom prečo projekty nie sú úspešné tak, ako by mohli byť. Viac informácií = lepšie rozhodovanie sa. Ak kolega vie PREČO má niečo robiť, je veľmi pravdepodobné, že v prípade zlého uberania sa, tento smer odhalí, napraví a možno aj vylepší.

8. Generalizuješ a konáš na základe iba jedného výskytu

Stane sa nejaký prúser, kolega niečo pokazil/spravil čo nemal. Tvoja okamžitá reakcia. Vytvoriť globálne platné nariadenie, ktoré má snahu danej udalosti predísť.

Krok do peklíčka:
Zámer možno šľachetný, nič to však nemení na tom, že blbý. Na 90% takéto nariadenie znepríjemní život ostatným kolegom, ktorých sa pôvodný prešľap ani netýka a aktérovi nezabráni v zopakovaní omylu. Účinnejšie je sadnúť si, porozprávať sa čo viedlo k danému problému a odstrániť jeho pravý dôvod, než umelo zakazovať v podstate jeho dôsledok.

9. Nezastavíš sa a nezhodnotíš uplynulú dobu

Myslíš stále iba na prítomnosť a budúcnosť. Minulosť nemá v tvojom kalendári miesto, je dôležité aby sa napredovalo ďalej a nezaostávalo v časoch dávno minulých.

Krok do peklíčka:
Ďalší často opakovaný omyl. Raz za čas je vždy potrebné zastaviť a obzrieť sa. Vyhodnotiť ako sa komu a čomu darilo. Ktoré projekty prinášajú 80% zisku a ktoré naopak iba mrhajú tvojim časom a prostriedkami. Ktorí kolegovia sú najaktívnejší a najefektívnejší a ktorí naopak potrebujú postrčiť alebo upozorniť. Sebareflexia a vyhodnotenie je nezbytná súčasť úspechu.

10. Myslíš si, že nič z tohto sa ťa netýka

Poslednou a najkruciálnejšou chybou je myslieť si, že ani jeden z tých bodov viac či menej neplatí aj v tvojom prípade. Samozrejme, môžeš si to myslieť, môžeš sa podľa toho riadiť a všetko ignorovať.

Nemôžeš tak však zdravo podnikať.

Môj svet

V predchádzajúcom článku som spomínal, že je nenormálne odvolávať sa na normálne.

Zámerne teraz poruším svoje slová a nastavím si/ti tak trochu zrkadlo.

Zisťujem, že žijem vo “svete”, v ktorom je normálne:

- nepozerať televíziu a nenechať si myseľ zaťažovať masovými médiami
- ísť proti mase, svojou cestou
- upozorniť nahlas na veci, ktoré nefungujú
- začať konať a meniť tieto veci k lepšiemu
- sa neustále vzdelávať
- skúšať nové veci, robiť chyby, poučiť sa z nich a ísť ďalej
- čítať knihy
- nechodiť po večeroch do baru s kamošmi, ale makať na tom svojom projekte a zlepšovať svoj skill
- plniť si svoje sny a vnímať ich hodnotu z dlhodobého hľadiska
- tvoriť svoju vlastnú “legacy
- hľadať/čakať na toho pravého/tú pravú a nek*rviť sa každý týždeň s niekym novým
- pozdraviť suseda
- zaželať predavačke pri odchode príjemný zvyšok dňa
- darovať žene kvety
- byť ľudský
- nemať názor
- povedať nie
- jesť inak/zdravo

Som rád, že žijem v tomto svojom “normálnom” svete.

(ne)normalita

Žijeme vo svete, ktorý je plný rozličností. Stačí prejsť za hranice do susedného štátu a ocitneme sa v úplne inom svete s vlastnou mentalitou, zvyklosťami a spôsobom života.

Častokrát však netreba ísť ani tak ďaleko. Keď sme medzi priateľmi, správame sa inak, ako keď sme v práci. Náš svet sa skladá z veľkého množstva menších, samostatných mikrosvetov.

V tomto kontexte je preto minimálne úsmevné, nadmerné používanie slova “normálne”. Až nezdravo často tvorí tento prívlastok nosný pilier všemožných argumentov.

Matka napomína syna – “Správaj sa normálne!”, kamarátky medzi sebou ohovárajú tretiu – “Mohla by sa konečne spamätať a začať sa obliekať normálne”, …

Avšak, čo je normálne?

Vždy keď niekto proti mne použije argument “normálnosťou” otvára sa mi vo vrecku nožík a mám chuť odpovedať mu spôsobom, že pre niektorých domorodcov v Indonézii je normálne odrezať si článok prsta na ruke, keď zomrie jeden z príbuzných.

Je nenormálne odvolávať sa na to, čo je normálne.

Oveľa vhodnejšia alternatíva je pritom použiť slovo vhodné/rozumné/správne.

Je vhodné aby sa malé dieťa napr. v kostole správalo potichu a trpezlivo. Je vhodné aby mladá baba nechodila do školy oblečená ako k*rva.

Je to vhodné, nie normálne. Poznaj rozdiel.

Vnucovaním svojej normálnosti iným totiž škodíš iba sebe, nikomu inému.

Reč naša každodenná I.

Hovorené slovo je jeden zo základných prvkov komunikácie ľudstva. Napriek tomu je nedokonalé a každý deň sa stretávame s nepochopením, nejednoznačnosťou alebo v situáciách keď povieme “áno” na vec, ktorú v podstate vôbec nechceme.

Pozri si prvých 5 slov // slovných spojení, ktoré používaš a počuješ denno-denne a ktorých pochopenie ti pomôže zlepšiť tvoju komunikáciu a vzťahy s ňou súvisiace.

a/ale

“To čo si povedal je pravdivé a dáva to zmysel, ale uniká ti podstata…”

Obsahuje táto veta súhlas? Slovný? Áno. Sémantický? Nie. Použitie slova “ale” neguje všetko, čo bolo pred ním povedané. V momente keď človek počuje slovo “ale”, jeho mozog zneguje a vymaže všetko čo počul predtým a ešte viac sa začne sústrediť na to, čo nasleduje po ňom.

Toto malé slovo je príčinou toľkých nezhôd vo vzťahoch, či už partnerských alebo pracovných, až to pekné nie je. Pritom stačí tak málo, naučiť sa ho používaťnepoužívať.

Ako na to? Začni používať jeho (logický) pravý opak – spojku “a”. Nemožné? Len naoko!

“To čo si povedal je pravdivé a dáva to zmysel, a preto by som ťa rád upozornil na to, že ti uniká ešte jedna podstata…”

Reformulácia pôvodnej vety obsahuje súhlas, slovný aj sémantický, a rovnako ti umožňuje ďalej vyjadriť tvoj postoj, ktorý kluďne môže byť aj v rozpore s pôvodným tvrdením. Týmto spôsobom si nevyvolal obrannú reakciu u poslucháča, pretože nenastala negácia ale konjunkcia oboch viet.

Poslucháč síce očakáva slovo “ale”, to však nepríde, jeho mozog spracuje aj “pochvaľnú” časť vety a bude oveľa náklonnejší na prijatie tvojho argumentu.

(fake) authority argument

Využívanie “autoritatívnosti” je obľúbený a snáď prvý typ argumentácie, po ktorom človek siahne, keď je v núdzi. Nepodľahni však jeho falošnej sile!

“Robím túto prácu už 10 rokov a tak ako som povedal je to dobre!”

Logická hodnota daného argumentu? 0.00nič. Človek môže danú prácu robiť 10 rokov, a celých 10 rokov ju môže robiť zle.

Nauč sa rozlišovať, keď niekto začne vyťahovať rank, ktorý v danej situácii nemá žiadnu argumentačnú hodnotu a bráň sa mu. Príklad odpovede na vetu vyššie:

“Dĺžka vašich skúseností je vskutku obdivuhodná, v tomto prípade žial zavádzajúca, keďže postupy a aktuálne trendy sa zmenili a v tejto chvíli je pre nás najvhodnejšie ísť touto cestou, pretože…”

(všimni si, že nikde nie je použité slovo “ale” ;) )

Vedieť sa brániť je jedna vec, druhou stranou mince je prestať používať authority argument. Jasné, sú situácie a ľudia, pri ktorých ti to “prejde”. Keď však narazíš na niekoho, kto je schopný tento typ argumentácie rozpoznať a efektívne sa mu ubrániť, budeš veľmi pravdepodobne v zlej situácii.

Ľudí nerobí autoritami ich titul, robia ich nimi ich činy.

“To čo navrhuješ žiaľ nebude fungovať. Počas svojej 10 ročnej praxe, sme danú vec realizovali viackrát, aby sme zistili či platí, zakaždým sme však dospeli k negatívnym výsledkom, nezávisle od aktuálnych trendov. Navrhujem preto naozaj ísť dlhoročne osvedčeným spôsobom.”

Argumentácia tohto typu využíva dĺžku skúseností, zároveň však pridáva kontext činu a získaného výsledku.

Nechaj za seba hovoriť svoju prácu a argumentáciu autoritou môžeš vyškrtnúť zo svojho slovníka ;)

ne[slovo]

Slovenčina je, žiaľ, od svojej podstaty stavaná dosť negatívne, čo má rapídny vplyv na celú mentalitu Slovákov.

“Nevieš náhodou…?”, “Nemohol by si…?”, “Nerozmýšľal si nad…?”

Prvé slovo a hneď negatívne. Aká bude podľa teba najpravdepodobnejšia odpoveď? Správne. Negatívna.

Ľudia su leniví na rozmýšľanie, a preto ak im hneď prvým slovom ponúkneš jednu z možných odpovedí (neviem, nemohol, nerozmýšľal), siahnu po nej, aj keď veľmi pravdepodobne vedia odpovedať aj inak. Naopak:

“Vieš náhodou…?”, “Mohol by si…?”, “Rozmýšľal si nad…?” začína pozitívnym tónom a opýtaný je viac náchylný zamyslieť sa a odpovedať pozitívne alebo neutrálne, než negatívne.

… ďakujem.

“Tú škodu musí niekto zaplatiť. Zachovajte sa rozumne a zaplaťte ju. Ďakujem.”

Končiť nejakú komunikácia, ktorá obsahuje požiadavku slovom “ďakujem” je čisté zlo, nie zdvorilosť. Autorovi dáva falošný pocit, že daná vec bude vyriešená podľa jeho predstáv a na adresáta vyvíja nemalý nátlak a zbytočne vyhrocuje celú komunikáciu a situáciu.

Treba si uvedomiť, že záväzok, ktorý zakončením slovom ďakujem vzniká, je falošný – prostá ilúzia. Využíva totiž zdanie jedinej existujúcej možnosti – tej popísanej. To je však len zriedka pravda. Väčšinou existuje oveľa viac ďalších možností a máš plné právo vybrať si jednu z nich a odignorovať tú navrhovanú.

Vhodná alternatíva je použiť jasný argument prečo je daná možnosť najviac prípustná a zároveň nechať možnosť vyjadriť sa aj druhej strane. Nevznikne tak zbytočné napätie a navrhovaná možnosť neutrpí automatickým znížením jej pravdepodobnosti na vykonanie:

“Tú škodu musí niekto zaplatiť. Za okolností, pri ktorých k nej došlo, a za ktoré nesiete na základe dohody zodpovednosť, je najdekvátnejšia cesta, že spôsobenú škodu uhradíte. V prípade, že viete túto situáciu vyriešiť aj iným spôsobom, navrhnite vaše riešenie.”

podmieňovací spôsob

Veľa ľudí sa podmieňovacím spôsobom rado vyhýba zodpovednosti a necháva si otvorené zadné vrátka typu “však som nepovedal, že to na 100% bude tak”. Len málo z nich si však uvedomuje, ako tým znižujú svoju dôveryhodnosť a postavenie voči iným.

“Malo by to fungovať.”, “Malo by to tak byť.”

Usmievaš sa, pretože si sa vyhol priamemu a záväznému odpovedaniu a napriek tomu si zaujal stanovisko? Tak vedz, že si si práve sám podrezal konár, na ktorom sedíš. Nerozhodnosť, vyhýbanie sa priamej zodpovednosti a nemožnosť spoľahnúť sa, sú najrýchlejšie vlastnosti, ktoré zničia tvoju kredibilitu a spôsobia, že nabudúce už žiadnu otázku dostať nemusíš.

Riešenie je jednoduché:

  1. prevezmi zodpovednosť a vyjadri sa jasne; “Áno, funguje to” // “Nie nefunguje to” a/alebo
  2. navrhni dodatočné riešenie: “Podľa mojich posledných informácií to fungovalo, overím však, či sa nič nezmenilo a stále je všetko v poriadku a dám vám vedieť”

Nielenže upevníš svoju dôveryhodnosť, ukážeš naviac, že vieš konať a riešiť prípadné problémy, vďaka čomu sa tvoje postavenie v očiach druhých zvýši a zapoja ťa do rozhodovacieho procesu aj nabudúce.

Nezabudni si tiež dávať pozor na to keď niekto použije podmieňovací spôsob proti tebe. Nedal ti žiadnu záruku! Ak potrebuješ jasnú odpoveď, vyžaduj ju!

 Je toho viac :)

Existujú aj ďalšie slová, ktorých používanie ťa môže dostať do zbytočných problémov jedným alebo druhým spôsobom. Na dnes však stačí prvá pätica. Dostať si ju pod kožu a naučiť sa vedome ju (ne)používať je ťažší oriešok ako sa môže zdať. Nie však nerozlúsknuteľný! Vyžaduje trpezlivosť, viac dôslednosti a aj viac času, keďže alternatívne spôsoby vyjadrovania sa, častokrát obsahujú viac slov a sú náročnejšie na formuláciu. O to väčšiu úrodu na poli komunikácie a lepších vzťahov ti však prinesú.

Držím palce pri ich používaní!

 

 

Ako na Dosku alebo manuál bojovníka

Prvé kolo tohtoročnej Dosky je za nami a som veľmi rád, že to aj tento rok vyzerá na zaujímavé zápasy a duely :)

Minulý rok Doske k dokonalosti chýbalo snáď jediné – kvalitný a opakovaný feedback od poroty a/alebo rady “ako na to”. Komentár typu “myšlienka slabá, nezaujala” ma pomocnú a výpovednú hodnotu 0.00nič. Doska je pritom ideálna príležitosť ako podporiť mladé talenty a nasmerovať ich na správnu cestu v online/digitálnom biznise. Neviem, no mám pocit ako by sa na Slovensku sharovanie know-how stále nenosilo. Škoda.

Začíname

Na začiatku je dôležité uvedomiť si, že Doska nie je len o súťažení medzi študentami o fancy tablet a plaketu. Pointa Dosky je niekde úplne inde.

Obmedzený čas na exekúciu, sťažené stresové podmienky, robenie dlho do noci, nedostatok spánku, nejasné alebo príliš obecné zadanie typu “chceme byť naj” a “cieľovka 0+ rokov” je žiaľ bežná realita agentúrneho sveta. Využi túto možnosť “suchého” tréningu naplno – nie nadarmo platí – “ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku”.

Ako si teda poradiť s touto prvou a najťažšou výzvou?

Focus. Makačka. Jasný cieľ.

Bez focusu strácaš niť myšlienok, necháš sa ľahšie rozptýliť a oveľa rýchlejšie spravíš chybu.

Bez poriadnej driny len ťažko príde obstojný výsledok. Kto tvrdí opak nevie o čom hovorí. Najlepšie tento fakt popisuje citát (mám pocit, že od Brucea Leeho):

“Nebojím sa človeka, ktorý ovláda 1000 úderov ale človeka, ktorý trénoval jeden úder 1000 krát”

A cieľ? Ten je jasný – spraviť a odovzdať prácu podľa tvojho najlepšieho svedomia a vedomia (nie, ultimátnym cieľom nie je vyhrať).

Riešime zadanie

Na začiatku bolo zadanie. A bolo špatnéééé …

Treba sa stotožniť s naledujúcimi 3 vecami:

  1. Len minimum zadaní reálne popisuje, čo klient naozaj chce – potrebuje. Musíš vedieť čítať medzi riadkami a snažiť sa pozerať na problematiku zo širšieho hľadiska. Chce klient anketu o top osobnosť TV alebo potrebuje dostať do povedomia značku, zvýšiť jej dôveryhodnosť a mienkotvornosť a naučiť ľudí aby si spájali danú problematiku automaticky s ich značkou?
  2. Každé zadanie obsahuje výrazy typu, chceme byť naj, top, jednotka … a takmer vždy je potrebné zasiahnuť všetkú možnú cieľovku (aka každého) – ignoruj tieto klišé a zameraj sa na reálne dosiahnuteľné výsledky s cieľovkou, ktorá má najväčší potenciál na aktiváciu. Aplikuj pravidlo 80/20 – zameraj sa na cieľovku, s ktorou dosiahneš 80% potrebného úspechu a neobmedzuj sa iba na cieľovku, ktorá ti dodá 20% potrebného výsledku.
  3. Snaž sa identifikovať povinné minimum, ktoré zo zadania musíš nutne splniť, zvyšok zahoď a začni s čistou hlavou, pripravenou vyriešiť identifikovný problém čo najlepšie ako vieš. Zadanie je nič iné ako povinná začiatočná jazda, nie je to klietka tvojich nápadov.

A potom prišla myšlienka, alebo?

Základný nedostatok veľa návrhov // kampaní // exekúcií je, že im chýba jednoduchá nosná myšlienka. Niečo, čo tvorí kostru celého konceptu, čo znesie otáčanie zhora dole, sprava doľava a bude sa dať aplikovať na akúkoľvek exekúciu (FB aplikácia, mobilná aplikácia, microsite, banner, offline komunikácia …).

Ako na to? Prestaň na začiatku riešiť detaily typu, kde bude aká farba, ako sa bude hlasovať apod. Začni riešiť reč, ktorou budeš komunikovať.

Príklad: Robíš kampaň pre shopping mall, kde potrebuješ zvýrazniť pár špecifických vlastností (dobrá dostupnosť, možnosť rýchleho vybavenia day-to-day vecí, parkovnie zadarmo apod) a zvýšiť // udržať návštevnosť. Riešenie? Odkomunikuj, že s daným centrom zažívaš každý deň malé víťazstvá – vyhráš nád zapchou v meste, pretože sa k nemu dostaneš aj peši, vyhráš nad vybavovačkami, pretože si v ňom rýchlo vybavíš čo potrebuješ, vyhráš nad parkovaním, pretože je tu neustále dosť voľného miesta a nemusíš sa strachovať, že si vyčerpal limit (židany nie je). To, že počas celého roka vieš komunikovať rôzne zľavy, eventy apod ako víťazstvá je samozrejme bonus naviac – a je už na tebe, či to bude formou FB appky, microsite alebo lákavými billboardami po meste.

Ako však zistiť akou rečou komunikovať? Zameraj sa na potreby! Potreby reálnych ľudí. Každý problém je len dôsledok neuspokojenej potreby človeka, ktorý sa ju snaží vyriešiť.

V príklade vyššie: po premýšľaní prídeš na to, že do shopping mallu ľudia chodia riešiť svoje day-to-day potreby ako nakúpiť potraviny, oddýchnuť si pri dobrom filme, poklebetiť s kamarátkami apod. Všetky tieto úkony pritom sprevádzajú isté kroky, ktoré ak sa podaria, človek naplní svoju potrebu a zažije svoje malé, každodenné víťazstvo. Got it?

Máš myšlienku? Je super ůber mega cool a chceš ju hneď zrealizovať? Okej, stop right there! Akákoľvek crazy super myšlienka, ktorú chceš pustiť von, musí spĺňať jednu základnú vec – musí obstáť v realite.

Ako to však zistiť v tak krátkom čase?

  1. máš skúsenosti z iných kampaní a vieš veľmi dobre odhadnúť čo bude a nebude fungovať ALEBO
  2. sa proste spýtaš najbližších ľudí // kamošov naokolo

Vlani som každú jednu prácu, ktorú sme dali s Tomášom v Doske von, konfrontoval s mojimi (vtedy) 5timi spolubývajúcimi – ak pochopili o čo go, mali sme zelenú na exekúciu.

A ešte jedna vec, keď vymýšľaš a tvoríš už konkrétnejšiu mechniku, vždy maj napamäti 2 veci:

  1. ľudia sú blbí
  2. ľudia sú zmrdi

Áno, znie to mega zle a kruto a neviem ako ešte. Je to však realita. Riaď sa týmito 2 vetami a budeš mať zaručený, dobrý spánok, pretože budeš vedieť, že si spravil fool-proof koncept, ktorý obstojí.

Exekúcia

Je veľmi pravdepodobné, že aktuálne nie si žiaden visual ninja alebo copy master, to však neznamená, že naň nemáš našliapnuté! Ako sa spoznajú úspešní ľudia? Obklopujú sa ešte úspešnejšími alebo šikovnejšími ľudmi, ktorí ich posúvajú ďalej. V tvojom prípade, kým sa pustíš do exekúcie, inšpiruj sa prácami špičky v obore. Designéri pokukajte dribbble a behance, copywriteri checknite napríklad AdsOfTheWorld.

Tak či tak – vyžmýkaj zo seba maximum – za každú cenu. Každým ďalším zafarbeným pixelom a napísaným slovom sa posúvaš ďalej a ďalej.

Pri tom posúvaní ďalej však nezabúdaj na jednu dôležitú vec – vedieť zastať, obzrieť sa a prípadne sa aj vrátiť.

Ak cítiš, že to, čo aktuálne robíš, nie je úplne ono, zahoď to a začni odznova.

Vlani som v microsite kole (Knižná anketa kniha roka pre Martinus.sk) vymyslel postupne 3 koncepty, každý pôvodne obstál aj pred Tomášom aj pred spolubývajúcimi. Ten tretí sme už mali rozpísaný a Tomáš mal spravený master vizuál. Aj tak sa mi to nezdalo. Potreboval som odstup. Išiel som na dlhú prechádku Brnom a vrátil som sa s finálnym, 4. nápadom, kde som vedel, že THIS IS IT! Vedel som, že ma Tomáš zožere zaživa, pretože sme mali už viac ako polku času za sebou, rozpracovaný koncept a ja som ho chcel stoj čo stoj zmeniť. Podarilo sa, prehovoril som ho a uspeli sme. Ako? Chalanom z Martinus.sk sa to zapáčilo až tak, že celý koncept “Kniha hodná Olympu” sa zrealizoval a pustil do sveta. Good enough nie?

Finišujeme

Záver každého kola sa nesie v dolaďovaní detailov a písaní explikácie. Dokumentu, ktorý je kruciálny a miestami snáď dôležitejší ako samotná exekúcia. Môžeš mať neviem aký skvelý nápad – ak ho nevieš odkomunikovať – predať, je ti zbytočný!

Explikácia musí byť jasná, výstižná, samovysvetľujúca a najlepšie krátka. Žiadne dlhé texty a odstavce, neopakuj copy-paste zadanie. Naopak, krátke úderné vety, ktorými zrozumiteľne obhájiš – predáš svoj nápad. Využi silu príbehu, popíš celú myšlienku na čo najreálnejšej situácii. Vyrozprávaj príbeh, s ktorým sa čitateľ dokáže rýchlo a jednoducho stotožniť.

Pri písaní explikácie skús dodržať nasledovnú osnovu:

  1. začni tým, čo si spravil – popíš jednou vetou to, čo ideš v ďalších riadkoch predstavovať
  2. popíš problém, ktorý si identifikoval a v jednoduchosti opíš prečo je to podľa teba problém
  3. predstav riešenie problému – tvoje riešenie
  4. popíš kľúčové časti tvojho riešenia a vyzdvihni v čom sú podľa teba kľúčové
  5. na záver znovu zhrň aký problém si svojím riešením vyriešil a pripomeň jeho pridanú hodnotu

Ak nie je čas na detailnú grafickú úpravu explikácie, vykašli sa na ňu! Dôležitejší je jej obsah, ten musí byť 100%.

A úplne na záver:

  1. buď sebavedomý – zdravo sebavedomý, nie infantilne cool ůber mega najväčší winner na zemeguli – tým aj tak nie si a sympatie si tým rozhodne nezískaš
  2. buď úprimný – ak si zmenil koncept tesne pred deadlinom a stihol si len časť z exekúcie napíš to do explikácie! Úprimnosť v podobe – “mal som rozrobený iný nápad, no potom som prišiel s týmto, ktorý je kvôli tomu a tomu lepší, žiaľ nestihol som úplne doladiť všetky detaily” je lepšie ako sa snažiť vykresliť nie úplne dotiahnutú exekúciu ako top dielo, ktoré si zvládol za plný čas

Peace a držím palce!

1 2 3 4 5 6 7 8  Scroll to top